Prebdená letná noc...

Noc je dlhá, moje oči otvorené a je nekonečne dusno. Prevaľujem sa v posteli po tele mi perlí pot a ja uvažujem, že takto sa spať naozaj nedá. Vstanem z postele a postavím sa do sprchy. Vlažná voda sa strieda so studenou, prúdy vody mi očisťujú zaťaženú myseľ aj unavené telo. Voda je v danom momente naozaj zázrak. Taká mokrá sa obtočím iba osuškou vyleziem a zbehnem si urobiť nejaké pitie s ľadom. Pozriem na rodinu sladko spia, aspoň oni, pomyslím si. Vo vysokom pohári sa perlí studený nápoj, chytím ho oboma rukami a doslova vychutnávam chlad, čo z neho plynie. Idem na pavlač a s cinkajúcim ľadom v pohári v ruke si sadám a si zapaľujem cigaretu. Je tam príjemný chládok, stará čerešňa oproti mi šelestom dáva najavo, že sa občas pohne vietor, čo mi chladí horúce telo, zavriem oči a „komunikujem“ s ňou... Myšlienky mi odlietajú každú chvíľu inde, ako vietor sa hrajú somnou a ja sa snažím iba vypnúť... bohužiaľ sa mi to nedarí. Dopijem si drink, oblečiem sa a sadám do auta. Vietor mi strapatí vlasy a celu tu horúčavu zo mňa sníma preč... je to úžasný pocit. Hudba hrá a do cyklického otáčania kolies sa snaží vkliesniť rytmus, vravím tomu „nočná harmónia rýchlych kolies“ dodáva mi pocit kľudu a to je presne to, čo potrebujem. Pozorujem, že je viac takých nočných jazdcov, čo nevedia spať, zaparkujem to neďaleko malej kaviarni   a sadám na „nočnú kávu“. Je mi neskutočne príjemne konečne sa dá dýchať, vlhkosť vzduchu je svieža, nočná obloha mi dáva intimitu, spomalený pulz mesta.... príjemná hudba aj obsluha, nikto od váš nič nechce, sem tam sa niekto príjemne pousmeje a ako vidím venuje sa každý sám sebe.... je veľa myšlienok, ktoré sa doma asi nedarí spracovať... je mnoho pocitov, ktoré sa nie vždy dajú stráviť s blízkou osobou, hoci sa jej to týka, je veľa nesplnených túžob a tieto „perly“ melanchólie treba nejako spracovať. Človek potrebuje byt proste občas sám. Sám so sebou.  Myslieť ľahko, nenútene, doslova kľudne, aby nabral silu do druhého dňa, kde bude všetko len tak sršať stresom, teplom, otázkami, odpoveďami, ľuďmi a miliardou iných veci. Lakonicky si užívam tuto chvíľu je totiž iba moja. Ako keby som ju chcela nejakým spôsobom predĺžiť aby trvala niekoľko nekonečných sekúnd. V mojich úvahách pozorujem ľudí okolo seba, zisťujem, že oproti sedí kamarát, čo si ma s úsmevom doberá, lebo zabratá v mojich myšlienkach som si ho vôbec nevšimla. Oči sa mi konečne otvoria a ja prikývnem pohľadom a zamávam rukou. Kamaráta som nevidela asi 4 roky okamžite sa zdvihol preniesol si pitie k môjmu stolu a vrelo sme sa privítali. Keckali sme asi do štvrtej rána. Žiadne problémy, žiadne excesy, žiadne zúfanie, či sťažnosť, bolo to všetkom a nezaťažujúc jeden druhého zároveň, nepamätám si taký pohodkovy a zároveň inteligentný a ľahký nočný pokec live. Padlo mi to úžasne. Vymenili sme si čísla, ktoré sa medzitým zmenili, rozlúčili sme sa a každý šiel svojou cestičkou. Bola som plná energie, bola som úplné odbremenená, nejakým zázrakom sa mu to podarilo. Tieto náhodné stretnutia majú veľké čaro. Človek si s úsmevom spomenie na všetko možné. A ten úsmev je najväčší dar, aký vám kto môže v dnešnej dobe dať. Milujem horúce letné prebdené noci...